Nie je to tak, že by niekto ľuďom niečo dával, otroci si zabezpečujú vlastné prežitie – platia za bývanie, jedlo aj zábavu a starajú sa sami o to, aby systém, ktorý ich zotročuje, ďalej fungoval. Nie je ich potrebné držať v reťaziach, pretože sú na systéme existenčne závislí.
Poradie je v tom prísloví obrátené, ako všetko v našej spoločnosti. Najprv musí existovať systém, ktorý z ľudí robí otrokov závislých na práci a príjme. Až potom prichádza chlieb a hry, ktoré umožňujú v tomto systéme pokračovať. Chlieb a hry nevytvárajú otrokov, otroctvo vytvára potrebu chleba a hier ako nástrojov na udržanie kontroly a pokračovanie systému.
Otroctvo je dôsledkom toho, že ľudia nemajú slobodný prístup k základným životným potrebám a zdrojom nevyhnutným na prežitie. Pôda, voda a ďalšie zdroje sú sústredené v súkromnom vlastníctve a človek si prístup k nim musí kupovať a na to, aby získal peniaze musí predávať svoju prácu.
Rozdiel medzi osobným a súkromným vlastníctvom je pritom zásadný. Osobné vlastníctvo predstavujú veci, ktoré človek vlastní pre osobnú potrebu a život — domov, oblečenie a osobné predmety. Súkromné vlastníctvo znamená vlastníctvo pôdy, výrobných prostriedkov a zdrojov, ktoré umožňuje vlastníkovi získavať príjem z práce iných a kontrolovať ich prístup k základným potrebám.
Ide o to, či vlastníctvo slúži človeku na život, alebo či sa prostredníctvom vlastníctva získava moc nad životnými podmienkami iných ľudí. Príslovie „Kto nepracuje, nech neje“ túto závislosť legitimizuje. Človek musí pracovať, aby si zabezpečil právo na vlastné prežitie, hoci pôda a zdroje, od ktorých život závisí, neboli vytvorené ľuďmi alebo ich vlastníkom.
„Kto nepracuje, nech neje“, nie je zákon prírody, ale ekonomické pravidlo, ktoré vytvorili práve statkári a továrnici. Príroda nepozná mzdu, nájom ani povinnosť zarobiť si peniaze na právo žiť. Zvieratá nejedia preto, že by si zarobili na potravu. Získavajú ju priamo z prostredia, v ktorom žijú. Rovnako aj človek potrebuje na prežitie prístup k obydliu, vode, potrave a ďalším zdrojom. Peniaze a zamestnanie sú súčasťou ľudského ekonomického systému, nie biologickou nevyhnutnosťou.
———————————————————————
Napríklad bývanie je základná životná potreba, no v súčasnom ekonomickom systéme sa s ním zaobchádza ako s komoditou, na ktorej sa zarába.
Nejde len o to, koľko obydlí existuje, ale aj o to, kto ich vlastní a za akých podmienok k nim majú ostatní prístup. Prázdny byt môže zostať prázdny, zatiaľ čo človek bez domova nemá kde bývať. Nie preto, že by obydlie fyzicky neexistovalo, ale preto, že k nemu nemá ekonomický prístup.
Domov sa zmenil z priestoru na život na produkt, za ktorého používanie musí človek pravidelne platiť. Nájomník si môže celé desaťročia platiť bývanie, nezaplatí len prevádzkové náklady, ale aj celú hodnotu nehnuteľnosti, no na konci mu nepatrí nič. Jeho peniaze sa stávajú príjmom vlastníka, zatiaľ čo nájomník zostáva závislý od ďalšieho príjmu, aby si udržal strechu nad hlavou.
A tak sa aj prirodzená potreba bývať stáva nástrojom ekonomickej závislosti. Ak človek príde o príjem, môže prísť aj o strechu nad hlavou, hoci obydlia existujú a jeho potreba bývať sa nijako nezmenila. Strach z bezdomovstva ho potom núti prijať prácu a podmienky, ktoré by za iných okolností neprijal.
Hrozba straty základných životných potrieb sa tak stáva nástrojom ekonomického nátlaku. Človek síce formálne koná slobodne, no jeho rozhodovanie je obmedzené existenčnou hrozbou. A práve v tom spočíva podstata systému, v ktorom si musí zarábať na samotné právo žiť.
Niektorí ľudia si privlastnili kontrolu nad zdrojmi, ktoré sami nevytvorili a od ktorých závisí život. Pôdu nikto nevyrobil. Vodu nikto nevytvoril. Rastliny ako také nevznikli ľudskou prácou. Statkári nepostavili nájomné domy. Napriek tomu sa prístup k bývaniu, pôde, vode a potravinám riadi vlastníckymi právami, licenciami a obchodnými vzťahmi.